Som žena z mesta. Nie povahou, ale skôr tým, že som v ňom bývala. Nemali sme ani záhradu, ani chatu, a tak som s drevom prišla do kontaktu málokedy. Keď sme opekali s kamarátmi, tak som mala v jednej ruke nôž-ženský nástroj a v druhej cibuľu, a nie sekeru-mužský nástroj. A o oheň sa tiež starali muži.
Keď sme si v domčeku po prvý raz začali chystať drevo na kúrenie do pece, do krbu a aj na zimu, mojou hlavnou úlohou, podotýkam ako vždy, bolo hlavne nezavadzať. Mám tendenciu nachádzať sa presne na tom mieste, kam sa muž pohne alebo pchať ruku tam, kde sa ide začať rezať, vŕtať. Pritom chcem iba pomáhať. Dostala som za úlohu pozbierať drevo okolo klátu a poukladať ho ku stene domu. Vtedy som sa nad tým nezamýšľala, to mi došlo až teraz, aké som na tie polienka nemala ruky navyknuté a aké je to teraz iné.
Bála som sa triesok a špiny. Používala som dvojprstý úchop. Muž sa mi smial, že mám tie drevá chytať, a nie sa ich dotýkať. Tak som si dala rukavice, aby som bola výkonnejšia. Ukladala som, ukladala, s takou informáciou v zadnej časti hlavy, že oni svojou váhou budú držať pohromade a nezošmyknú sa. Ukladala som a ukladala, ale len jedno správne polienko stačilo a celá hŕba sa dala do pohybu. Našťastie aj jazvečík, ktorý mi pomáhal, a aj ja, sme stihli uskočiť. Aj jazvečík je, podobne ako ja, veľký pomocník.
„Mala si si to drevo zaviazať.“ „Hm, čím asi?“ Bola moja vnútorná otázka. Von šlo: „Ako sa viaže drevo?“ „Dievča zlaté, kde si ty žila.“ „No v meste, tam sme si akurát viazali mašle do vlasov alebo vence, tiež do vlasov.“
Ja sa pri tom mojom mužovi cítim veľmi mladá, hlavne keď počujem to jeho zúfalé: „Dievča zlaté.“ Tak mi teda ukázal, ako sa viaže drevo. A potom sa mi už nič nevyvalilo, keď som si na koncoch tých veľkých kôp ukladala polená raz naprieč a raz rovnobežne s ostatnými klátikmi.
Ďaľšou skrytou hrozbou bola požiadavka na suché drevo. „Nemôžeš zakurovať mokrým, to nevidíš, že ktoré je suché a ktoré mokré?“
.
Prečítajte si aj Zmenili sme športovkyňu, ktorá pre hory opustila Bratislavu