Deväť hodín. Niekoľko policajných hliadok. Plačúce dieťa. A žena, ktorá sa snažila dostať seba aj svojho syna do bezpečia. Príbeh Karolíny otvára otázku, ktorú si musíme klásť častejšie: Čo sa stane, keď žena požiada o pomoc a namiesto istoty dostane pochybnosti?
Bola sobota. Jej manžel sa vrátil domov pod vplyvom alkoholu. Vyhrážal sa jej, že teraz má na ňu pripravené niečo veľké, ale bitka to nebude. Manipuloval s trezorom, v ktorom bola zbraň, a napokon sa zamkol v dome s ich malým synom.
Karolína zostala vonku. Z domu počula plač svojho dieťaťa, ktoré ju prosilo, aby sa vrátila.
Keď žena bojuje o vlastnú ochranu
Zavolala políciu. Urobila to, čo sa v takej chvíli od ženy očakáva, požiadala o pomoc.
Lenže jej manžel už stihol polícii telefonicky oznámiť, že ho týra manželka, že obeťou je on.
Prvá hliadka prišla približne po hodine. Podľa Karolíninej verzie nasledovalo zľahčovanie situácie a presviedčanie, aby sa s manželom dohodla, vrátila sa k nemu do domu alebo ona odišla sama z domu, veď dieťaťu nič nehrozí.
Na mieste sa vystriedalo viacero hliadok. Karolína musela opakovane vysvetľovať, čo sa stalo.
Trvalo deväť hodín, kým došlo k vykázaniu manžela zo spoločného obydlia.
Pomohla jej až kamarátka – právnička. Nie preto, že by Karolína nevedela, čo prežíva. Ale preto, že v kritickej chvíli potrebovala niekoho, kto pozná právne možnosti a dokáže sa v systéme ozvať.
Koľko žien má takúto možnosť?
Niekedy stačí len ukázať cestu k pomoci
Nie každá žena je pripravená okamžite podať trestné oznámenie. Nie každá vie, či môže odísť, na koho sa obrátiť alebo ako ochrániť svoje deti.
To však neznamená, že má zostať bez pomoci.
Už kontakt na Národnú linku pre ženy zažívajúce násilie, intervenčné centrum, informačnú kanceláriu pre obete trestných činov, centrum právnej pomoci alebo mimovládnu organizáciu poskytujúcu odbornú pomoc môže byť prvým krokom k bezpečiu.
Zákon o obetiach trestných činov upravuje právo na informácie a odbornú pomoc. Polícia a prokuratúra majú obete pri prvom kontakte informovať aj o možnostiach ochrany a kontaktoch na organizácie, ktoré im môžu pomôcť. Na žiadosť im majú pomôcť nadviazať kontakt s poskytovateľom odbornej pomoci.
V praxi to znamená, že žena nemusí poznať názvy organizácií ani právne predpisy. Potrebuje dostať zrozumiteľnú informáciu, kam sa môže obrátiť a čo môže urobiť ďalej.
Niekedy môže byť rozdielom medzi rezignáciou a hľadaním bezpečia jediná veta: „Nemusíte na to byť sama. Tu vám môžu pomôcť.“
Vykázanie nie je trestné oznámenie. A ochrana sa nekončí pri polícii
Mnohé ženy sa obávajú, že ak nechcú podať trestné oznámenie, nemôžu žiadať o ochranu. Nie je to tak. Policajné vykázanie a neodkladné opatrenie sú dva odlišné právne nástroje, ktoré môžu zohrávať dôležitú úlohu pri ochrane pred domácim násilím.
Ak sú splnené zákonné podmienky, polícia môže násilnú osobu vykázať zo spoločného obydlia na 14 dní vrátane dňa vykázania. Počas tejto doby platí aj zákaz priblíženia sa k ohrozenej osobe na vzdialenosť menšiu ako 50 metrov. Vykázanie je preventívnym ochranným opatrením, nie trestom. Jeho cieľom je bezprostredne znížiť riziko ďalšieho násilia.
Ak však žena potrebuje ochranu aj po uplynutí vykázania alebo potrebuje, aby súd upravil správanie násilnej osoby, prichádza do úvahy aj ďalší právny nástroj – neodkladné opatrenie.
Neodkladné opatrenie: ochrana prostredníctvom civilného práva
Neodkladné opatrenie je civilnoprávny inštitút, o ktorom rozhoduje súd. Jeho účelom je poskytnúť dočasnú ochranu v situácii, keď je potrebné bezodkladne upraviť pomery alebo existuje obava, že bude ohrozená ochrana práv.
V kontexte domáceho násilia môže súd za zákonných podmienok uložiť osobe napríklad povinnosť nevstupovať do domu alebo bytu, v ktorom býva ohrozená osoba, nepribližovať sa k nej alebo ju nekontaktovať. Konkrétna podoba ochrany závisí od okolností prípadu a od toho, aké opatrenie sa navrhuje.
Dôležité je, že nejde o rozhodovanie o trestnej vine. Súd v civilnom konaní posudzuje potrebu dočasnej ochrany a úpravy pomerov. Žena preto nemusí čakať na právoplatné obvinenie násilnej osoby, aby mohla žiadať súd o ochranu. Podanie trestného oznámenia a návrh na neodkladné opatrenie sú rozdielne právne postupy a každý z nich má vlastný účel.
Pri návrhu na neodkladné opatrenie, ktorým sa má osobe zakázať vstup do domu alebo bytu, v ktorom býva ohrozená osoba, zákon ustanovuje osobitnú lehotu na rozhodnutie do 24 hodín. Pri iných druhoch neodkladných opatrení platia odlišné procesné pravidlá a lehoty.
Návrh je potrebné odôvodniť konkrétnymi okolnosťami a podľa možností doložiť dostupnými dôkazmi. Môže ísť napríklad o správy, záznamy o vyhrážkach, lekárske správy, komunikáciu či informácie o predchádzajúcich incidentoch. Aké podklady sú vhodné a potrebné, závisí od konkrétnej situácie. So zorientovaním sa v možnostiach ochrany môže pomôcť advokát, intervenčné centrum alebo organizácia poskytujúca odbornú pomoc.
Neodkladné opatrenie teda nie je len „predĺžením“ policajného vykázania. Je to samostatný súdny nástroj civilného práva, ktorý môže poskytnúť ochranu podľa konkrétnych okolností prípadu.
A ak polícia k vykázaniu nepristúpi, ešte to samo osebe neznamená, že žena nemá dôvod obávať sa násilia alebo že nemôže vyhľadať inú formu právnej ochrany. Práve vtedy môže byť odborné právne poradenstvo mimoriadne dôležité.
Ženy by o týchto možnostiach nemali dostávať informácie až vtedy, keď sa ocitnú v kríze. Mali by vedieť, že existujú rôzne cesty k ochrane a že nemusia samy poznať všetky právne postupy, aby mohli požiadať o pomoc.
Nedôvera má svoje následky
Domáce násilie sa nezačína vždy úderom. Môže sa začínať ponižovaním, kontrolou, vyhrážkami a postupným presviedčaním ženy, že jej nikto neuverí.
Ak potom vyhľadá pomoc a stretne sa so spochybňovaním, jej najväčšie obavy sa môžu potvrdiť. Pri ďalšom incidente už nemusí zavolať políciu. Nie preto, že nebezpečenstvo pominulo, ale preto, že prestala veriť, že jej niekto pomôže.
Tak vzniká sekundárna viktimizácia – ďalšia ujma, ktorá môže byť spôsobená aj necitlivým alebo nevhodným prístupom pri hľadaní pomoci.
Polícia musí preverovať okolnosti. Zároveň však potrebuje vnímať širší kontext násilia, predchádzajúce vyhrážky, eskaláciu aj riziko pre deti. Rozrušenie, strach či neschopnosť podať dokonale usporiadanú výpoveď samy osebe neznamenajú, že žena nehovorí pravdu.
Dôvera v systém nevzniká vyhláseniami o ochrane. Vzniká tým, ako sa systém zachová, keď ho človek naozaj potrebuje.
Právne povedomie môže byť prvým krokom k bezpečiu
O právach a možnostiach ochrany by sme nemali hovoriť iba vtedy, keď sa objaví tragický prípad. Právne povedomie žien treba posilňovať priebežne – v školách, poradniach, komunitách aj prostredníctvom dostupných informačných kampaní.
Ženy potrebujú vedieť, že nemusia čakať na fyzické zranenie, aby vyhľadali pomoc. Že sa môžu poradiť aj vtedy, keď ešte nie sú rozhodnuté podať trestné oznámenie. A že existujú odborníci, ktorí im pomôžu zorientovať sa v právnych, psychologických aj sociálnych otázkach.
Zároveň nesmieme zabúdať, že zodpovednosť za ochranu nemôže ležať iba na ženách. Nestačí im povedať, aby poznali svoje práva. Musíme zabezpečiť, aby sa k informáciám a pomoci dostali aj vtedy, keď sú vystrašené, vyčerpané, ekonomicky závislé alebo izolované od svojho okolia.
Kam sa obrátiť, keď potrebujete pomoc?
– Bezprostredné ohrozenie: volajte políciu na čísle 158 alebo tiesňovú linku 112.
– Národná linka pre ženy zažívajúce násilie: 0800 212 212. Je bezplatná a funguje nonstop. Poradkyne pomôžu zorientovať sa v situácii a hľadať odbornú pomoc.
– Intervenčné centrá: poskytujú pomoc ženám ohrozeným domácim násilím vrátane poradenstva a podpory pri riešení bezpečnostnej situácie.
– Informačné kancelárie pre obete trestných činov: poskytujú základné informácie a pomáhajú nadviazať kontakt s odbornými službami.
– Ďalšie možnosti pomoci: kontakty na organizácie a ich špecializáciu nájdete na stránke Ministerstva spravodlivosti SR – pomoc obetiam a na portáli Zastavme násilie.
Žiadna žena by nemala potrebovať advokátku, aby sa dostala k pomoci.
Karolínin príbeh sa neskončil tragicky. To však nemení nič na tom, že cestu k ochrane musela podľa svojej skúsenosti absolvovať za cenu ďalšieho vyčerpania a strachu.
Za zatvorenými dverami sú ďalšie ženy, ktoré váhajú, či zavolať políciu. Ženy, ktoré nemajú pri sebe právničku, nepoznajú svoje možnosti a potrebujú aspoň niekoho, kto im ukáže ďalší krok.
Potrebujeme profesionálov, ktorí rozumejú dynamike násilia, vedia rozpoznať riziko a dokážu komunikovať bez zľahčovania a obviňovania. Potrebujeme funkčné prepojenie polície, odborných poradenských služieb, intervenčných centier a organizácií, ktoré pomáhajú ženám nájsť cestu k bezpečiu.
A potrebujeme systém, ktorý nebude od ženy očakávať, že sa v najťažšej chvili svojho života stane vlastnou právničkou, psychologičkou aj vyšetrovateľkou.
Žiadna žena by nemala potrebovať advokátku po svojom boku, aby sa dozvedela, že má právo hľadať ochranu. A žiadna by nemala zostať bez informácií len preto, že pomoc sa nezačala vykázaním.
Karolína svoj príbeh poskytla na zverejnenie so zmeneným menom a súhlasom na jeho odpublikovanie, aby aj iné ženy vedeli, že pomoc existuje a nie je to len polícia, od ktorej nemožno mať veľké očakávania.
Otázka preto neznie iba, prečo ženy nedôverujú systému. Pýtajme sa aj, čo robíme pre to, aby mu mohli dôverovať.
(Autorka je právnička a pôsobií v programe Nezlomné, kde prepájajú psychologickú a právnu pomoc ženám zažívajúcim násilie.)
Mgr. Daniela Baďurová, právnička a odborníčka na domáce násilie, vyštudovala fakultu práva Univerzity Komenského, absolvovala doktorandské štúdium v odbore trestného práva a celú svoju profesijnú kariéru venuje ochrane ľudských práv v jeho najrôznejších podobách.
Špecializuje sa na rodinné právo a ochranu žien. Vďaka dlhoročným skúsenostiam z práce vyšetrovateľky Policajného zboru, pôsobeniu na Národnej linke pre ženy zažívajúce násilie, založeniu Krízového intervenčného tímu, pôsobeniu v Bezpečných ženských domoch rozumie nielen právnym postupom, ale aj realite, ktorú ženy v týchto situáciách prežívajú.
Pomáha ženám zorientovať sa v ich možnostiach, pochopiť ich práva a nastaviť konkrétne kroky tak, aby chránili seba aj deti. Je nielen skúsenou právničkou s dlhoročnou praxou v problematike, ale aj matkou a manželkou, ktorá si ctí zdravé rodinné hodnoty a najlepší záujem maloletého dieťaťa.