Vladimíra Kmečová je lekárka, milovníčka opery, cestovateľka a spisovateľka. Na prvý pohľad možno nesúrodá kombinácia. Pri jej novej knihe Slepá koľaj však dáva zmysel. Spája ju zvedavosť, záujem o minulosť a potreba objavovať príbehy, ktoré zostávajú trochu bokom.
„História je ďalšie moje hobby. Vždy ma zaujímali dejiny, hlavne pokiaľ boli spojené ešte s niečím tajomnejším,“ hovorí. Od detstva čítala povesti, chodila po hradoch a zámkoch. Popri medicíne sa venovala aj ďalšej vášni – klasickej hudbe. Istý čas písala operné recenzie k vystúpeniam, ktoré zažila na Slovensku, či v zahraničí.
Vladimíra Kmečová objavuje Orient i západ Slovenska
Predstavenie autorky knihy Slepá koľaj by nebolo kompletné, keby sme nespomenuli cestovanie. Západ ju príliš neláka, prirodzene ju to ťahá smerom na východ. Jedným z jej veľkých snov bolo prejsť Hodvábnu cestu. Značnú časť tejto historickej siete ciest od Číny smerom na Blízky východ napokon skutočne precestovala a vlastné zážitky neskôr využila ako inšpiráciu pre svoje predchádzajúce knihy.
Pri tretej knihe však urobila veľký geografický skok. Z Orientu sa vrátila na západné Slovensko a objavila svet, ktorý bol pre ňu dovtedy, paradoxne, oveľa neznámejší.
Kto boli Huncokári?
„Nič,“ odpovedá Vladimíra Kmečová bez váhania na otázku, čo o Huncokároch vedela predtým, než sa témou začala zaoberať.
Impulzom bol článok, na ktorý pred niekoľkými rokmi narazila v Modranských zvestiach. Príbeh nemecky hovoriacich drevorubačov a lesných robotníkov žijúcich po stáročia v Malých Karpatoch ju zaujal až tak, že začala pátrať ďalej.
„Keď ma niečo naozaj zaujme, zahryznem sa do toho a idem po tom,“ opisuje svoju povahu Vladimíra Kmečová.
Postupne pritom zistila, že Huncokári sú pre mnohých ľudí takmer neznámou kapitolou našich dejín. Väčšina jej známych si pod týmto slovom predstavila nanajvýš „nejakých nemeckých drevorubačov“. Pritom išlo o osobitú komunitu s vlastnými tradíciami, spôsobom života aj jazykom.
Ich potomkovia žijú na Slovensku dodnes. Niektorí o svojom pôvode vedia, iní ho objavia až pri pátraní v rodokmeni. Zachovali sa typické priezviská, fragmenty rodinných príbehov aj torzo huncokárskeho dialektu.
Práve jazyk sa dostal aj do románu. Vladimíra Kmečová pri písaní využila slovensko-nemecko-huncokársky slovník, ktorý zachytáva najmä slová spojené s každodenným životom – prácou v lese, bývaním, oblečením či jedlom.
„Chcela som, aby čitateľ stále niekde v podvedomí cítil, že toto nebolo pôvodné slovenské obyvateľstvo a že títo ľudia rozprávali inak ako Slováci,“ vysvetľuje. Preto v priamej reči ponechala niektoré huncokárske výrazy a na koniec knihy pridala aj slovníček.
Román z prostredia, ktoré takmer zmizlo
Slepá koľaj je historický román, za ktorým je množstvo výskumnej práce. Sama pritom zdôrazňuje, že nie je profesionálna historička. O to viac sa pri písaní opierala o štúdium dostupných materiálov a snahu pochopiť každodennosť ľudí, o ktorých píše.
Jej nová kniha tak nie je iba príbehom jednej komunity. Je aj pokusom pripomenúť svet, ktorý existoval celé generácie priamo v Malých Karpatoch a napriek tomu sa z našej kolektívnej pamäti takmer vytratil.
Možno práve preto ju Huncokári zaujali. Vladimíru Kmečovú totiž priťahujú miesta a príbehy, ktoré treba najskôr objaviť. Niekedy vedú po Hodvábnej ceste naprieč Áziou. A inokedy stačí odbočiť z hlavnej cesty do lesov kúsok od Bratislavy.
Medzi fikciou a skutočnými dejinami
Vladimíra Kmečová si pri písaní nemohla dovoliť vymýšľať všetko. Kým huncokárska rodina Stolzerovcov je fiktívna, druhú dejovú líniu tvoria skutoční Pálffyovci. A tam už museli sedieť mená, dátumy, príbuzenské vzťahy aj historické udalosti.
Knihu Slepá koľaj si môžete kúpiť jednoducho ONLINE na tomto linku:
„Čo sa týka Pálffyovcov, všetko uvedené v knihe sú fakty. Snažila som sa tie fakty do príbehu zakomponovať tak, aby som čitateľom ponúkla románové rozprávanie a nie odborný historický článok či učebnicu dejepisu,“ vysvetľuje autorka.
Za príbehom sú preto hodiny štúdia odborných článkov, monografií a zborníkov, ale aj vlastné pátranie.
„Odsedela som si hodiny v archívoch. Najmä v Slovenskom národnom archíve, kde sú umiestnené dokumenty, ktoré tu zostali po Pálffyovcoch. Teda to, čo som dokázala prečítať, lebo čítať staré dokumenty v maďarčine a nemčine nebolo pre mňa jednoduché.“
Prvý diel zachytáva koniec monarchie, prvú svetovú vojnu aj vznik Československa. Pôvodne pritom autorka neplánovala viacdielnu ságu. Keď však mala napísaných stovky normostrán a príbeh sa ani zďaleka nechýlil ku koncu, bolo jasné, že jedna kniha stačiť nebude.
Nebyť Pálffyovcov, neboli by Huncokári
Prepojenie oboch svetov nie je iba autorským nápadom. Huncokári boli s Pálffyovcami existenčne spätí.
„Huncokári sa sem dostali v rámci jednej z mnohých imigračných vĺn,“ vysvetľuje Vladimíra Kmečová. Po porážke Turkov pri Viedni zostali veľké časti Uhorska vyľudnené a na konci 17. storočia začali prichádzať noví osadníci. Pálffyovci vlastnili v Malých Karpatoch rozsiahle lesy, no potrebovali ľudí, ktorí by ich dokázali nielen vyťažiť, ale aj hospodársky spravovať.
„Mali veľa dreva v lesoch, ale nemali ľudí, ktorí by ho spracovali. Tak sem prišli ľudia z horských oblastí, predovšetkým z Álp, ktorí mali skúsenosti s lesným hospodárstvom. Boli to ľudia, ktorí vedeli les nielen ťažiť, ale aj kultivovať a znovuobnovovať.“
Huncokári tak priniesli do Malých Karpát znalosti, ktoré dnes považujeme za samozrejmú súčasť lesníctva. Ich svet však nebol iba pracoviskom. Les bol zároveň ich domovom.
Život uprostred lesa
Práve každodennosť života Huncokárov Vladimíru Kmečovú pri štúdiu zaujala azda najviac.
„Na Huncokároch ma najviac prekvapilo to, že v lesoch nielen pracovali, ale oni v lese aj žili. Mali domčeky na horských lúkach. Boli to samoty, kde žila jedna, dve rodiny. Chovali kravy, prasiatka, hydinu, mali malú záhradu. Od jedného obydlia k druhému to bolo aj dvadsať minút cez les. Rodina musela byť sebestačná.“
Žili viacgeneračne, ďaleko od dedín a často aj od najbližších susedov. Ich existencia bola pritom úzko naviazaná na prácu pre zemepána. Domy, v ktorých bývali, im nepatrili. Bezplatné bývanie mali dovtedy, kým rodina dokázala plniť pracovné povinnosti.
A tie sa netýkali iba mužov.
„V lese pracovali aj ženy. Ony naozaj ťahali pílu. Zaujímavé je aj to, že Slováci používali na ťažbu dreva viac sekeru ako pílu. Pílenie stromov priniesli Huncokári.“
Ak muž zomrel alebo nemohol pracovať, jeho miesto musela zaujať žena. Zachovali sa dokonca spomienky na prípady, keď spolu pílili matka s dcérou dovtedy, kým nedorástol syn.
Dve rodiny, dve spoločenské vrstvy
Názov knihy má pritom dve roviny. Tá prvá je celkom konkrétna – Malými Karpatmi kedysi viedli desiatky kilometrov úzkokoľajných železníc, po ktorých sa zvážalo drevo do pálffyovských prevádzok.
Druhá rovina sa ukáže až pri čítaní.
Na jednej strane stáli Pálffyovci – jeden z najbohatších aristokratických rodov Uhorska. Na druhej Huncokári – ľudia, ktorí často nevlastnili ani dom, v ktorom bývali. Napriek tomu sa ich príbehy v 20. storočí začali približovať.
Po druhej svetovej vojne zasiahli jedných aj druhých nové politické pomery, strata majetku, občianstva a domova. Dve skupiny, ktoré po stáročia stáli na opačných koncoch spoločenského rebríčka, sa napokon ocitli v rovnakej situácii. Na slepej koľaji.
Martina Švirlochová je dlhoročná moderátorka a dramaturgička, tiež autorka podcastu Klub knihomilov, kde prináša rozhovory so spisovateľmi, prekladateľmi a osobnosťami kultúrneho života. Vo svojej práci sa zameriava na knihy, vzdelávanie, spoločenské témy a popularizáciu čítania. Dlhodobo pôsobí v Slovenskom rozhlase, kde pracuje pre Rádio Regina Západ.