Je psychologičkou a walk & talk koučkou, ktorá vedie dôverné rozhovory so svojimi klientmi trochu inak – realizuje ich za chôdze, mimo pracovného prostredia a na čerstvom vzduchu. Natália Tíziková verí, že pohyb a pobyt vonku pomáhajú uvoľniť myseľ človeka, lepšie porozumieť vlastným potrebám a hľadať nové riešenia. V rozhovore pre Ženy v meste vysvetľuje, prečo ženy často pochybujú o svojich rozhodnutiach, ako si budovať zdravé sebavedomie, aj prečo niekedy stačí urobiť len jeden malý krok k veľkej zmene.
Walk & talk znie trochu nezvyčajne. Prečo si sa rozhodla presunúť koučovacie rozhovory z kancelárie do prírody? Ako si sa k tomu dostala ty sama?
„Vždy pre mňa bolo liečivé kráčať. V ťažkých, stresových a záťažových obdobiach či po náročnom dni, najlepší liek na usporiadanie myšlienok pre mňa vždy bolo zobrať psíka a prejsť sa na čerstvom vzduchu. Popri tom ako som sa vzdelávala v koučovaní sa tvoril aj celý koncept toho, že to chcem robiť inak. Vlastne, keď tak nad tým premýšľam, celé to vzniklo pri chôdzi. Okrem mojej osobnej skúsenosti ma k tomu ešte viac motivovala istá austrálska psychologička, ktorá v podobnom duchu vedie stretnutia s klientmi a jej štvornohí parťáci slúžia ako canisterapeuti. Prišlo mi to skvelé spojenie príjemného s užitočným. Holistický zážitok, ktorý som aj ja chcela ponúknuť ako pridanú hodnotu pre mojich klientov.“
Pohyb zmení človeka, vraví Natália Tíziková
Čo sa deje s človekom, keď pri rozhovore kráča?
„Uvoľní sa a je spontánnejší. Je zaujímavé sledovať, ako sa človeku mení reč tela od momentu, kedy príde zvyčajne celý značne napätý z kancelárie, s hlavou plnou problémov a deadlinov a odchádza ľahší s omnoho jasnejšou predstavou toho, čo a ako chce urobiť. Z biologického hľadiska chôdza rozprúdi cievny systém, redukuje stres, priaznivo vplýva na krvný tlak a pomáha vyplavovať hormóny, ktoré vplývajú na náladu.“

Čím sa takýto rozhovor líši od klasického koučingu alebo psychologického sedenia? Je jednoduchšie hovoriť o citlivých témach, keď sa človek nemusí pozerať druhému priamo do očí?
„Nemusí to byť pre každého automaticky jednoduchšie, no je to rozhodne menej konfrontačné. Otvorený priestor a čerstvý vzduch dokážu odbúrať bariéry. Okrem toho má kráčanie vedľa seba ešte jednu veľkú výhodu. Symbolicky poukazuje na partnerstvo a rovnosť medzi klientom a koučom. Či už v koučingu alebo terapii nadradenosť rozhodne nemá miesto. Každý človek je expert na svoj vlastný život a sám drží v rukách opraty, kouč je “len” sprievodca.“
Hovoríš, že pri svojej práci prepájaš telo a myseľ. Aký vplyv má pohyb na naše premýšľanie, emócie a schopnosť hľadať riešenia?
„Pohyb má významný vplyv na fungovanie nášho mozgu. Mení spôsob, akým premýšľame, spracovávame emócie, sústredíme sa a pristupujeme k problémom. Nie nadarmo sa hovorí “musím to ísť rozchodiť”. Chôdza nám skutočne pomáha “ventilovať” emócie, kreatívne myslieť, tvoriť nové asociácie a vidieť možnosti tam, kde sme ich predtým neboli schopní vidieť – akoby sme zasvietili baterkou do tmy. Okrem toho znižuje napätie a stimuluje kognitívne funkcie, čo znamená, že sa nám za chôdze ľahšie, napríklad, rozhoduje a plánuje.“
Sú ľudia, pre ktorých tento spôsob koučingu nie je vhodný?
„Myslím, že tak ako aj pri iných službách, všetko si nájde svojich nadšencov, ale aj odporcov. Každý z nás má iné potreby, preferencie a možnosti. Walk & Talk koučing je vhodný najmä pre ľudí, ktorým vyhovuje spojenie rozhovoru, pohybu a pobytu vonku. Ak niekto preferuje viac pokojné prostredie, potrebuje pohyb obmedziť alebo má zdravotné či iné dôvody, pre ktoré prechádzka nie je ideálna, vieme vždy zvoliť inú formu spolupráce. Mojím cieľom nie je prispôsobiť človeka koučovaniu, ale nájsť formu koučovania, ktorá bude vyhovovať každému individuálne. V tomto kontexte môže byť chôdza vnímaná skôr ako voliteľná pridaná hodnota.“

Máš medzi klientmi viac mužov alebo žien? Kto je tvoj typický klient/klientka?
„Bolo obdobie, kedy by som jednoznačne povedala, že muži (smiech), ale to bolo do veľkej miery ovplyvnené povahou práce v danej firme a teda väčšinovo mužským kolektívom, v ktorom som mala možnosť sa profesijne realizovať v mojich začiatkoch koučovania. Dnes je to skôr 50/50. Typickým klientom je človek, ktorý má chuť na sebe pracovať, hľadá nové perspektívy alebo si potrebuje urobiť jasno v určitej životnej či pracovnej oblasti. Často ide o ľudí, ktorí majú dynamický život, veľa povinností a trávia značnú časť dňa sedením. Pohyb a pobyt vonku vnímajú ako prirodzenú súčasť života alebo ako príjemnú zmenu každodennej rutiny.“
Ženy riešia zmeny či nastavenie hraníc
Svojich klientov sprevádzaš v časoch neistoty, pochybností či nejasností. S akými otázkami za tebou najčastejšie prichádzajú ženy?
„Ženy za mnou prichádzajú s rôznymi témami, no často sa stretávam s otázkami, ktoré súvisia s hľadaním rovnováhy medzi pracovným a osobným životom, nastavením hraníc, sebadôverou či potrebou zmeny. Niekedy majú pocit, že od seba očakávajú príliš veľa, snažia sa zvládať množstvo rolí a povinností, no popritom zabúdajú na vlastné potreby. Inokedy stoja pred dôležitým rozhodnutím, zvažujú zmenu práce alebo hľadajú odvahu vykročiť novým smerom. V tomto smere je pre mňa je dôležité, aby žena počas koučovania nemala pocit, že musí všetko zvládať, že musí mať vo všetkom jasno a podávať nadľudský výkon. Naopak, aby získala priestor bez súdenia a našla vlastný spôsob, ako sa posunúť ďalej a ako byť hlavnou postavou vo svojom životnom príbehu.“
Prečo majú podľa teba hlavne ženy niekedy problém dôverovať vlastným rozhodnutiam? Čo ženy vedie k tomu, že sa viac riadime očakávaniami okolia než tým, čo skutočne chceme?
„Výchova, rodové vzory, spoločnosť, osobné skúsenosti. To všetko a ešte omnoho viac môže pekne zakývať so ženskou sebadôverou. Pre niektoré to môže byť neustále napomínanie v dospievaní typu: Nerob toto, lebo…nechytaj to, lebo…to musíš robiť takto…
Pre niektoré zas skúsenosti z pracovného prostredia, kde opakovane neboli brané ich názory a nápady do úvahy. Od nás žien sa často očakáva, že budeme úspešné v práci, starostlivé partnerky, mamy, dcéry, priateľky a zároveň si nájdeme čas na seba. Vzniká tak veľký tlak zvládať viacero rolí naraz a ideálne bez toho, aby niektorá oblasť trpela. Venujeme veľa energie napĺňaniu očakávaní ostatných a veľmi málo priestoru otázke: “Čo vlastne potrebujem ja?” No a ak fungujeme v takomto nastavení dlhodobo, môžeme postupne prirodzene stratiť kontakt s vlastnými potrebami, hodnotami a túžbami.“

Zdravá sebareflexia nás posúva, vraví Natália Tíziková
Často riešime, že ženy majú nízke sebavedomie alebo impostor syndróm. Ako rozoznať zdravú sebareflexiu od neustáleho spochybňovania vlastných schopností?
„Myslím si, že rozdiel je hlavne v tom, či nám ešte sebareflexia slúži v posúvaní sa vpred alebo nás drží na mieste neustálym pochybovaním o sebe. Zdravá sebareflexia nám umožňuje vnímať naše silné aj slabé stránky, priznať si chybu, poučiť sa z nej a skúsiť to nabudúce inak. Pri spochybňovaní seba sa však často zameriavame na to, čo sme urobili zle, čo nám chýba alebo v čom nie sme dostatočne dobré. Aj keď dosiahneme úspech, necítime radosť, nedokážeme si ho úplne pripísať a máme pocit, že sme mali urobiť viac.
Dôležité je pomôcť človeku pozrieť sa na seba realisticky – nielen cez svoje nedostatky, ale aj cez schopnosti, skúsenosti a úspechy, ktoré možno považuje za samozrejmosť. Pretože zdravé sebavedomie neznamená, že si myslíme, že všetko dokážeme a sme neprekonateľné. Znamená, že poznáme svoju hodnotu aj vtedy, keď niečo nevieme, urobíme chybu alebo sa nám niečo nepodarí.“

Ku koncu roka majú zvlášť ženy pocit, že sú stále v strese, nestíhajú a ich dni riadia požiadavky iných ľudí. Aký prvý krok by mali podľa Teba urobiť?
„V prvom rade je dôležité priznať, že koniec roka je objektívne kritické obdobie pre veľké množstvo ľudí. A teda nie sme v tom samy. Avšak, prvým dobrým krokom je dovoliť si zastaviť sa bez výčitiek. Veľmi často fungujeme na autopilota a, takpovediac, iba odškrtávame zo zoznamu povinností a nutností. Snažíme sa všetko zvládať a cítime sa previnilo, keď túžime povedať nie.
Vlastnú hlavu prekvapíme, ak si v tom celom chaose položíme otázku: Čo z toho, čo dnes robím, je skutočne dôležité pre mňa a čo robím len preto, že sa to odo mňa očakáva? Niekedy stačí jedna malá zmena, jedno rozhodnutie, a vezmeme si tak späť kúsok svojho času a energie, ktorú môžeme vložiť do príjemnejšej či dlho odkladanej aktivity alebo stretnutia.“
A keď už ku koncu roka bilancujeme: prečo sa niekedy držíme situácií, o ktorých vieme, že nám neprospievajú? Či už ide o prácu, vzťah alebo spôsob života?
„Veľakrát nás blokuje strach. Najčastejšie strach zo zmeny, z neznáma, z nejasnej budúcnosti či zo samoty. Strach je emócia, ktorá má silu paralyzovať do takej miery, že prestaneme vnímať pozitíva, ktoré nám môže priniesť nová situácia. Inokedy nás brzdí nádej, že sa niečo zmení a my budeme môcť zotrvať v tom, čo je pre nás známe a bezpečné. Preto si myslím, že pri bilancovaní by sme sa nemali pýtať len na to, čo sa nám podarilo a čo nie, ale aj na to, čo si už nechceme prenášať do ďalšieho roka. A nemusíme mať hneď všetky odpovede ani urobiť radikálne rozhodnutie. Niekedy sa zmena začína už tým, že si úprimne pomenujeme, čo cítime a čo si želáme inak.“
Čo by si poradila žene, ktorá vie, že potrebuje zmenu, ale už mesiace či roky ju odkladá?
„Že nikdy nebude ideálne načasovanie ani podmienky. Život sa nám stále akosi deje a prináša rôzne výzvy a zároveň dôvody, prečo práve teraz nie je ten správny čas. Ja verím, že odvaha nemusí znamenať absenciu strachu. Niekedy znamená urobiť len malý neviditeľný krok aj napriek tomu, že si ešte nie sme úplne isté. A možno by som jej položila jednu otázku: Ak by si o rok bola stále na rovnakom mieste, ako by si sa cítila? A čo môžeš urobiť už dnes, aby si sa k tomu, čo si želáš, aspoň o kúsok priblížila?„

Miriam Zsilleová ukončila štúdium žurnalistiky na UK v Bratislave, v denníku SME pracovala 20 rokov ako redaktorka zahraničného oddelenia. Od marca do októbra 2012 bola šéfkou zahraničného oddelenia. Absolvovala zahraničné stáže v Bundestagu, či v denníku Frankfurter Allgemeine Zeitung.
V roku 2010 dostala ako prvá novinárka čestné uznanie od mimovládnej organizácie Človek v ohrození za informovanie o ľudských právach na Kube. V rámci Novinárskej ceny 2013 získala nomináciu za najlepší komentár v printových médiách. V komentároch sa venovala ženskej problematike.
Od roku 2015 je šéfredaktorkou webu Ženy v meste, iniciátorkou založenia OZ Ženy v médiách.
Bola pri zakladaní networkingového konceptu Butterfly Business Club a je jeho členkou od začiatku roku 2022.
