Fantázii sa medze nekladú a dnes už bolo vymyslené všetko. Tieto výroky počúvame denne, no potom, v šialenom tempe bežných dní, počas ktorých sa väčšina z nás naháňa, nás dokáže zastaviť umenie. Ak ešte doslova láka, aby sme o ňom premýšľali, je to ako pohladenie unavenej duše. LUKAS LARK je Košičan, ktorý sa vo voľnom čase venuje kabelkám, ktorých každý je originál a každá nesie osobitý príbeh. Nahliadli sme do jeho ateliéru.
Nie ste vyštudovaný brašnár, no šijete kabelky, ako by ste sa charakterizovali?
„Práve preto, že nie som vyštudovaný brašnár, sa mi ťažko hľadá jedno slovo, ktorým by som sa opísal alebo sa niekam kategorizoval. Skôr sa vnímam ako človek, ktorý má pre danú vec zápal a potrebu ju ďalej rozvíjať. A to si vyžaduje prirodzený prienik do viacerých odvetví, od remesla a dizajnu až po technológie, materiály či samotný príbeh objektu“
Najprv peňaženky, potom originálne kabelky
Budeme primárne hovoriť o kabelkách, ale vráťme sa na začiatok – k peňaženkám. Pre koho boli určené?
„Pre nikoho (úsmev). Už vtedy bolo veľa výrobcov, ktorí robili ručne šité peňaženky, takže som ich vnímal skôr ako dobrý začiatok pre moje vlastné sebavzdelávanie. V tom čase som totiž nevedel prakticky nič. Boli mojím prvým kontaktom s kožou. S jej farbením, opracovaním hrán, spracovaním materiálu a samotným šitím. Potreboval som si na niečom prejsť celý proces od materiálu až po hotový objekt a pochopiť jednotlivé postupy a princípy práce s materiálom. Peňaženky na to boli z môjho pohľadu ideálne.“
Čo bolo na začiatku najťažšie – naučiť sa remeslo, vytvoriť značku alebo nájsť vlastný štýl?
„Začiatky boli pomerne jednoduché. Uvedomoval som si, že to chce čas, a preto som neočakával žiadne zázraky. Boli tam síce nejaké pokusy o vytvorenie značky, ale necítil som, že je na to správna chvíľa. Chýbala tomu identita. A vytvárať niečo prázdne len preto, aby značka existovala, som nechcel. Tak to vtedy išlo bokom.
Za náročnejšie obdobie považujem až moment, keď začali vznikať komplexnejšie objekty. Vtedy som sa začal stretávať s tým, že jedna chyba môže znamenať, že celý panel musím urobiť odznova. Niekedy išla do koša aj dvadsaťhodinová práca. Alebo som vytvoril niečo podľa určitej predstavy a až počas procesu som zistil, že to jednoducho nefunguje a treba to celé prepracovať.
Bolo to obdobie množstva neúspešných pokusov. Spätne však práve toto považujem za jednu z najdôležitejších etáp, pretože som sa vtedy začal učiť nielen ako veci vyrobiť, ale aj ako premýšľať nad tým, prečo to tak bude alebo nebude fungovať.“
Nemáte na to školu, tak kde alebo u koho ste sa priučili remeslu? Koľkoročný je to proces?
„Keď mi už bolo jasné, čo chcem robiť, začal som hľadať štandardné cesty, ako sa to naučiť. Najprv som skúšal večernú školu, ale to nevyšlo. Potom som oslovoval ľudí, ktorí sa remeslu venovali, no buď som sa odpovede nedočkal, alebo prišlo odmietnutie.
Tak som si postupne začal hľadať vlastnú cestu. Kúpil som si šijací stroj na látku, ktorý používam dodnes. Neskôr pribudli online kurzy, knihy a YouTube, ktorý mi veľmi pomohol. Zároveň som cielene vyhľadával aj zamestnania, kde som mohol prísť do kontaktu s kožou alebo šitím a niečo sa naučiť priamo v praxi.
Keď som nadobudol pocit, že mi tieto možnosti už nemajú čo ponúknuť, začal som investovať do základných strojov a vybavenia. Samozrejme, boli aj obdobia, keď sa to z rôznych dôvodov zastavilo a nemohol som sa tomu venovať naplno.
Ak sa na to pozerám od prvých pokusov až po moment, keď som po prvýkrát dokázal dostať na povrch kože svoje logo a povedal som si „dobre, toto už môže byť“, prešlo približne desať rokov.“
Lukáš Lark ešte neurobil dve rovnaké kabelky
Nechcem znieť stereotypne – kabelky pre ženy vytvára muž, ale prečo práve kabelky?
„Kabelka je pre mňa priestorový objekt. A práve preto môže byť koncipovaná ako umelecký predmet vystavený niekde na poličke, ako dizajnový výstrelok, ako každodenná praktická vec, niečo, čo má zaujať, alebo ako objekt, ktorý je odrazom svojho nositeľa.
Zároveň v sebe spája veľa vecí, ktoré ma bavia. Prácu s materiálom, konštrukciu, remeslo, dizajn, detail, ale aj príbeh a určitú mieru experimentu. Vidím v nej množstvo smerov, kam sa dá ísť. A práve tá otvorenosť ma na kabelkách zaujíma najviac.“
S akými materiálmi pracujete najradšej?
„Každý materiál má svoje pre a proti. Niekedy si musím vytvoriť určitú skladbu materiálov, inokedy niektoré materiály upravujem tak, aby som ich vedel ďalej použiť spôsobom, na ktorý pôvodne neboli určené.
Najviac mi však utkvela koža z arapaimy, čo je ryba. Má špecifickú štruktúru a pri práci s ňou vznikol problém hlavne pri hranách. Kapsičky medzi šupinami bolo potrebné pred farbením prelepiť, aby do nich čerstvá farba nezatekala.
Priestor na lepenie bol približne tri milimetre od okraja a takýchto miest tam bolo veľa. Bolo to časovo veľmi náročné.“
Je pravda, že celá kabelka od nápadu až po posledný gombík prechádza len vašimi rukami? Vyberáte kožu, šijete, spájate, vymýšľate?
„Áno. Od záblesku prvej idey až po dotiahnutie uzáveru krabičky na konci všetko momentálne prechádza mojimi rukami. Vyberám materiály, vymýšľam konštrukciu, šijem, spájam jednotlivé časti a riešim aj veci, ktoré vzniknú až počas samotnej výroby.
Tým, že to nevnímam ako prácu, ale skôr ako formu aktívneho relaxu, neberiem to ako niečo náročné, pokiaľ sa teda nebavíme o čase. Z časového hľadiska je to veľmi náročné.“
Takže každá kabelka je naozaj originál?
„Zatiaľ áno, doteraz som ešte neurobil dve rovnaké kabelky. Toto by som chcel udržať aj do budúcnosti. Aj keby boli základné tvary dané, stále tam podľa mňa ostáva dostatok priestoru na personalizáciu a na to, aby bol každý kus niečím odlišný.“
Najdlhšia tvorba trvala 130 hodín
Viem, že umelci nemajú radi, ak sa ich pýtajú, ako dlho vzniká ich dielo, ale skúsme odhadom nejaké príklady, koľko asi vzniká kabelka.
„Je ťažké vyjadriť reálny čas stavby. Niekedy nápad príde niekde v horách na výlete, na návšteve alebo pri sledovaní filmu a človek ho už potom v pozadí prototypuje v hlave.
Potom prichádza náčrt a premýšľanie nad konštrukciou. Nasleduje tvorba strihov a samotnej konštrukcie, čo môže byť pomerne rýchle, ale rovnako sa to môže aj naťahovať. Až teraz prichádza časť, ktorá je reálne merateľná, samotná stavba kabelky. Následne ešte vzniká prepravný box/krabička a dokumenty ku kabelke.
Kabelky sú z väčšej časti šité ručne, takže samotná stavba sa pohybuje približne od 30 hodín vyššie. Zatiaľ najdlhším projektom bola kabelka, ktorej samotná stavba trvala takmer 130 hodín. Tá už mala aj podsvietený kožený podstavec a bola určená na výstavu.“
Páči sa mi to pomenovanie stavba. Vaše kabelky nesú príbeh, majú rôzne efekty aj prevedenie. Asi je to náročný proces už aj na opis, no aj tak to skúsim. Ako vznikajú?
„V tomto prípade by som to rozdelil na dve časti. Jedna je zameraná na klientov a druhá je bez limitov.
Ak tvorím pre konkrétnu osobu, snažím sa o to, aby výsledok podčiarkoval individualitu danej osoby. Nerieši sa len veľkosť a tvar, ale aj záľuby, či sú jej bližšie ostré alebo oblé tvary, či je ten človek dynamický alebo skôr rozvážny a podobne. Na základe toho potom postupujem ďalej.
Tak napríklad vznikla kabelka s ostrými tvarmi, ktorej časť tvoril maľovaný pattern s iniciálmi zákazníčky. Príkladom inej kabelky je model, kde bol na klope vzor vytvorený podľa osobného loga a keďže tam bola aj láska k cestovaniu, vo vnútri bola látka s ilustráciami miest, ktoré navštívila.
Naposledy som tvoril pánsku tašku, ktorá spájala futurizmus a techno hudbu s odkazom na quiet luxury.
Pri tvorbe bez limitov prichádza inšpirácia z filmov, hudby alebo jednoducho z vecí, ktoré sa ma nejakým spôsobom dotknú. Tam už nie som viazaný konkrétnou osobou ani jej potrebami a môžem si dovoliť ísť prakticky kamkoľvek.“
Sú vaše kabelky dostupné každému? Majú niektoré z nich svoje majiteľky?
„V podstate sa ku mne momentálne dá dostať hlavne vďaka ústnemu podaniu alebo kontaktu cez Instagram. Ak tam vznikne záujem, potom prichádza tvorba, ktorú by som nazval „make to order“.
Momentálne však pracujem na dizajnoch, ktoré budú viac user friendly, a pomaly skladám aj predstavu o tom, ako by mohla vyzerať webová stránka. Takto by som to chcel postupne posunúť ďalej a spraviť celý proces dostupnejší.
A pre koho? Pre ľudí, ktorí si potrpia na individualite, už vyrástli z potreby zapadať niekam vďaka brandu a chcú mať vec, ktorá je reálne len jedna na svete. Ak nie tvarovo, tak minimálne materiálovo – farbou, druhom kože, farbou futra, farbou nitky, printom na látke a podobne. A áno, pár mojich kúskov sa už aj nosí.“
Kabelky s príbehom i s hudbou
Niektoré kabelky majú aj originálne názvy, ktoré spájate dokonca aj s hudbou a príbehom. Ako to vzniká?
„Spočiatku je tam obyčajná myšlienka a potom okolo nej začnem vytvárať atmosféru. Vizualizujem si prostredie, z ktorého by ten objekt mohol vychádzať, aká hudba by tú atmosféru vedela dotvoriť alebo opísať, a postupne z toho vzniká príbeh.
Napríklad príbeh, kde prababička rozpráva vnučke o problémoch aristokracie, ktoré boli z času na čas možno až povrchné, ale zároveň o jej schopnosti neuraziť a vedieť vyhodnotiť, čo má a nemá váhu. Toto vnímam ako dobrý základ pre tvorbu niečoho komplexnejšieho, čo má podľa mňa zmysel.
Pomenovania majú pre mňa tiež význam. Keď poviem napríklad Gigerine, Kiki, samotný názov už vyvoláva určitú predstavu a pomáha podčiarknuť identitu objektu. Podobne fungujú názvy ako Avenue, Trace:01 alebo Silaria.
Hudba je potom ďalšia vrstva. Niekedy je súčasťou samotnej predstavy o objekte, inokedy mi pomáha nájsť správnu atmosféru alebo rytmus, z ktorého potom ďalej vychádzam.“
Akú najnetradičnejšiu kabelku ste vytvorili?
„Materiálovo to bola asi kabelka z už spomínanej arapaimy alebo korku.
Zase z iného konca to bola asi Gigerine. Už samotný koncept bol postavený trochu mimo toho, ako bežne vnímame kabelku. Je inšpirovaná tvorbou H. R. Gigera a viac ako kabelku som ju vnímal ako objekt, ktorý by mohol fungovať aj samostatne niekde vystavený. Je celá v čiernej koži s výrazným kovovým efektom.
Pri jej tvorbe som už vlastne neriešil len otázku, ako má kabelka vyzerať a fungovať. Skôr som premýšľal nad tým, čo všetko ešte môže kabelka byť.“
Čo musí mať kabelka, s ktorou ste spokojný? Vkladáte do nej okrem seba aj nejaký viditeľný odkaz?
„Stále rozmýšľam, čo a ako zlepšiť, kde sa dá nabudúce pridať, kde treba ubrať, a teda nestíham mať pocit spokojnosti. No stalo sa mi, že s odstupom času som si pri pohľade späť povedal, že takto po čase je to reálne lepšie, ako si to pamätám. Vedome myslím, že nie. Stále to má byť o danej osobe, o tom príbehu.“
Ako hodnotíte slovenský trh s kabelkami? Všímate si prepracovanosť a všetky detaily?
„Prirodzene si všimnem kadečo, ale zväčša sa nad tým ani nejako nepozastavujem, pokiaľ to nie je niečo, čo veľmi odstáva, napríklad voľná niť alebo podobný detail.
Čo sa týka slovenského trhu s kabelkami, tam sa neviem úplne vyjadriť. Nesledujem ho systematicky a nechcem hodnotiť niečo, k čomu nemám dostatok informácií.“
Dobre, tak inak. Je podľa vás Slovensko pripravené na takýto druh umenia?
„To sa podľa mňa tiež nedá jednoznačne určiť. Má to performatívny charakter, čo je podľa mňa určitým plusom, pretože to nie je len o samotnom objekte, ale aj o tom, ako je prezentovaný a ako na človeka pôsobí.
A tie najväčšie úlety sú už koncipované skôr ako nositeľné výstavné objekty. Čiže potenciál na to podľa mňa je.“
Kabelky ako umenie vo Východoslovenskej galérii
V Košiciach ste svoju tvorbu predstavili vo Východoslovenskej galérii v rámci performance Initiatio. Povedzte nám o tom viac, vraj sa z niektorých kabeliek aj dymilo?
„Initiatio by sa dalo charakterizovať ako súbor artefaktov pochádzajúcich z rôznych svetov, kde každý artefakt je zhmotnením vlastného príbehu. Tieto príbehy sú vyrozprávané pri ostrove každého artefaktu a hostia sa tak stávajú súčasťou ich sveta.
Áno, dymilo, aj keď nie priamo z artefaktu (úsmev). Je to jeden z temnejších príbehov Initiatio.“
Vy ale máte aj bežné zamestnanie, takže sa tvorbe venujete po práci, vo voľnom čase či po nociach?
„Popri práci je to časovo náročné a záležalo na tom, aké som mal zmeny. Keď som mal nočné, po nočnej som išiel „rovno“ k šijaciemu stroju, tri hodiny som spal a celé tie dva voľné dni som tvoril.
Keď som pracoval na ranné zmeny, vyčlenil som si dva-tri dni na svoje osobné aktivity a povinnosti a ostatné dni v týždni som išiel po práci rovno tvoriť. Ak som mal poobedné zmeny, dopoludnia som dizajnoval.
V zásade bolo jedno, či bol deň alebo noc. Bol to čas, ktorý som vedel využiť. No v noci sa mi funguje lepšie. Všetko utíchne a mám pocit, že mám lepší flow.“
Vaše umelecké meno Lukas Lark je v skutočnosti preklad pôvodného mena, je zámerom osloviť takto aj zahraničný trh?
„Celé to beriem tak, že ak sa raz otvorí možnosť preniknúť aj na zahraničný trh, chcem, aby to bolo možné v čo najkratšom čase. Preto som už od začiatku premýšľal aj nad tým, aby názov a identita fungovali aj mimo Slovenska.“
Čo je vašim cieľom? Aby sa kabelky predávali a boli bežne dostupné? Aby boli na mólach? Alebo aby sa vystavovali ako umelecké diela?
„Nedá sa to úplne zaškatuľkovať. Sú kúsky, ktoré sú koncipované ako umelecké diela, ale zase aj kúsky, ktoré sa dajú nosiť každý deň. Je mi však jasné, že s týmto konceptom to nebude asi pre každého. Na druhú stranu vidím, že je veľa ľudí, ktorí by s tým nemali problém.
Hlavným cieľom je pre mňa rozvíjať to ďalej. Každý predaj znamená, že sa môžem dostať bližšie k nejakej technológii, ktorá buď zrýchli alebo zjednoduší prácu, prípadne prinesie niečo nové. A tým sa zase otvoria ďalšie možnosti, kam sa dá tvorba posunúť.“
Pozrite si ďalšie umelecké kúsky od Lukasa Larka (fotogaléria):
Mgr. Ivana Gáll Bajerová sa už dvadsať rokov pohybuje v oblasti médií, ktoré považuje za dokonalý spôsob, ako komunikovať dôležité témy vo všetkých oblastiach. Je vyštudovaná novinárka so skúsenosťami z printových aj elektronických médií, televízie, PR i rozhlasu, ktorý je jej srdcovkou. Už 15 rokov pôsobí v najpočúvanejšom regionálnom rádiu na Slovensku, v Rádiu Košice, a to na poste šéfeditorky, ale aj moderátorky. Má za sebou desiatky zahraničných novinárskych ciest a v poslednom období ju najviac povzbudil rozhovor s prezidentkou Zuzanou Čaputovou, ktorý mohla viesť. Miluje kreatívnu prácu, inšpiráciu nachádza takmer v každom momente a jej neutíchajúci ženský hlas šíri v redakcii Ženy v meste ako externá spolupracovníčka.