Ulicou prechádzajú tri neprehliadnuteľné zlatovlásky. Mama a dve malé dievčatá. Sú na bicykli a ich jazda je mimoriadne obratná, ako keď trasu dobre poznáte. Zana Mariňák, autorka profilu Mama má plán, má za sebou neobyčajnú životnú cestu a zároveň je stále akoby na cestách. Jej kreatívna a umelecká duša nám ukazuje materstvo a rodičovstvo inak, dokonca bez filtrov, čo je mimoriadne vzácne.
Môj syn si prešiel všetkým nálepkami, vraví Zana Mariňák
Kto je Zana Mariňák mimo Instagramu?
„Milujem tvoriť a to ma formuje celý môj život. Verím, že deti, ktoré spoznávajú svet, majú pevnejšiu a pozitívnejšiu väzbu k životu ako takému. Učím svoje deti vidieť ho svojimi očami, každú maličkosť obdivujem a snažím sa to odovzdať ďalej. Chcem všetkých nakaziť energiou, aby s deťmi len detstvo neprežívali, ale aby naplno žili. Príroda, pamiatky, múzeá a galérie. Svet okolo je fakt pestrý, stačí si nasadiť tú správnu optiku. To považujem za akési svoje poslanie.”
Nasadiť si správnu optiku znie oveľa lepšie, ako si dať filter na fotky (smiech). Dnes ste mamou troch detí s nevšedným príbehom. Zmenilo vás materstvo?
„Veľmi. Myslím, že som bola oveľa lepšia a príjemnejšia osoba pred nimi (smiech). Hlavne syn bol poriadna skúška, myslím, že to ma vyformovalo najviac. Konkrétne mojich 10 rokov ako single mamky urobili svoje. Teraz, keď sme na deti dve dospelé osoby, je to úplne iný rozmer rodičovstva. Celkovo to ale nebolo jednoduché, a som rada, že je to za mnou. Veľký obdiv každému jednorodičovi, a ešte zvlášť‘ tomu, čo nemá žiadnu pomoc s deťmi v meste, tak ako ja. Dosť mi to ale vyčistilo cestu, presne viem, akými ľuďmi sa chcem v živote obklopovať. A nestrácam energiu tam, kde to necítim. Deti nám ale tiež priniesli radosť, kopec srandy a nečakaných ciest a zážitkov.”
Syn, ktorého spomínate, je výnimočný. Má Aspergerov syndróm. Dnes je to úspešný, takmer dospelý človek. V čase, keď bol bábätko ste však asi nemali veľa informácií o tejto téme. Ako si na toto obdobie spomínate a ako by ste dnes porovnali informovanosť s vtedajšou dobou?
„Áno, výnimočný je to pravé slovo a o pár mesiacov bude dospelý. Prešiel si všetkými nálepkami, a keďže to bolo pred viac ako desaťročím, aj mnohými nesprávnymi. Je ale určite neurodivergentný a jeho mozog funguje inak ako u nás neurotypických ľudí. Predtým zapadal do škatuľky Autistického spektra, dnes sa to už používa menej. Vtedy bol proste pre ľudí čudný, jeho správaniu nerozumeli a ani na základnej škole netušili, čo s ním. Stredná škola bola preňho vyslobodením. Dovtedy si, žiaľ, prešiel šikanou a nepochopením. Neboli schopní správne identifikovať ani jeho nadanie. My sme to doma videli veľmi jasne. Skoro vedel čítať a hlavne počítať. Matematika bola jeho obľúbená vedná disciplína a zaujímal sa o ňu aj teoreticky. Neskôr prešiel cez chémiu až k fyzike. Zároveň ale stále pracuje na sociálnej interakcii, čo je pre nich náročnejšie ako nejaký vzorec vo fyzike. V dnešnej dobe to majú rodičia neurodivergentných detí ľahšie v dostupnosti informácií, profesionálnej pomoci a dúfam, že sa im dostáva aj väčšieho pochopenia.”
Dnes sa mu ale darí, súdiac z ocenení, ktoré občas zdieľate.
„Odkedy chodí na gymnázium, kde pani fyzikárka hneď objavila jeho nadanie, má sa v tomto smere lepšie. Ale škola, spolužiaci a preťaženie zo sociálnych interakcií, sú stále prítomné. Darí sa mu však v oblastiach, ktoré ho bavia, získal aj zlato na celoslovenskej súťaži Mladý fyzik Slovenska. Momentálne je v 3. ročníku strednej školy, ale už od 2. ročníka je prijatý na vysokú školu. Má za sebou návštevy CERN-u, ale aj množstvo zahraničných a domácich olympiád. Naposledy dostal v Bratislave ocenenie a poďakovanie od ministerstva školstva. Verím, že je už teraz prínosom pre našu spoločnosť, a všetkým rodičom, čo majú doma podobne nadané a inak mysliace deti blahoželám, že aj v časoch, ktoré veľmi neprajú inakosti, dokázali svoje deti správne nasmerovať a podporiť.”
Zana Mariňák bojovala s vlastnou chorobou
A vás mal vtedy kto podporiť? Otočil sa vám niekto chrbtom?
„Skôr to bolo v tom čase pokus-omyl. Keďže sme nemali babku v meste, bolo to náročné, ale pomáhala v rámci svojich možností. Doteraz k nej rád chodieva. Syn bol poriadne živé a akčné dieťa a rozhodne som sa nenudila. Veľa čítania na internete a stretnutia s odborníkmi boli nápomocné, a potom moje kamošky v rámci psychohygieny. Pre mňa bola najväčším sklamaním základná škola. Nemyslím si, že to bolo z ich strany zvládnuté a dúfam, že to už majú deti aj ich rodičia momentálne ľahšie.”
Medzitým ste si museli prejsť aj vlastným onkologickým ochorením…
„Áno… Ochorenie sa objavilo práve, keď som mala pred svadbou. Poriadne to preverilo moju motiváciu žiť a chvíľu som sa aj opúšťala, no veľmi sme túžili po dieťatku a to mi pomohlo. A teda nakoniec po zákroku a nekonečných týždňoch čakania, deň pred svadbou som zistila, že som v poriadku. Nula, nič… som momentálne zdravá. A prišla jedna dcérka a potom ďalšia. Odvtedy je prevencia v našej rodine na prvom mieste a aj svoje kamarátky neustále nabádam k zvýšenej opatrnosti.”
Mama má plán pre košické mamky
Úprimne sa s vami teším. Dnes máte 3 deti a úspešný instagramový profil, ktorý nie je len pozlátkom na materstvo. Čo vás priviedlo k tomu, že vznikol Mama má plán?
„Môj profil Mama má plán sa postupne sformoval zo skupiny na Facebooku, ktorú som založila pre Košické mamky. Mojou motiváciou bola absencia sociálneho kontaktu počas materskej dovolenky. Ja som sa v tejto situácii cítila veľmi sama, covidová situácia to len umocnila. Chcela som, aby sa mamky v mojej skupine našli a stretávali sa vo svojom “hoode”. Odvtedy sa to teda stalo všetkým, mamky sa tam radia, predávajú si vecičky a odo mňa sa dozvedajú kam ísť s deťmi. Takže to nejako organicky prešlo vďaka mojim “reportážam” na instagram, kde má forma videa svoje miesto. Odvtedy u mňa na profile rodičia nájdu tipy kam s deťmi na výlet, do kaviarne, či kde sa dá najesť vďaka detskému kútiku, čo je občas život zachraňujúce (smiech).”
Ako vyberáte témy a aký je ohlas?
„Témy sa ponúkajú samé. Mala som v podstate dve deti po sebe. Množstvo času na tvorbu programu. A ako zvyknem hovoriť, aj tak by sme chodili von, na výlety a podobne, tak prečo nepriniesť túto informáciu aj ostatným. Ja to beriem ako akúsi službu komunite, niečo, čím viem prispieť. Rada v reelskach pridám aj info o tom, či sa tam dostanete kočiarom, alebo treba brať nosič, či si na mieste dáte aj kávu a jedlo. Otváracie hodiny a adresu miesta, poprípade popis, ako to nájdu. Som len akousi vstupnou bránou zážitkom, ukážem, kam sa dá ísť, čo s deťmi zažiť. Mám neuveriteľne milé stretnutia s mamkami, ďakujú mi za moju prácu a ja sa teším z každého offline stretnutia s nimi. Presne tento presah z online do offline ma na tom najviac baví, že ľudia skutočne na tie miesta idú a posielajú mi svoje fotografie a dojmy. To ma najviac motivuje robiť to ďalej.”
Aký najväčší tlak dnes podľa vás mamy zažívajú? Možno aj vďaka sociálnym sieťam.
„Tlak na výkon, na dokonalosť. Porovnávajú sa trebárs aj s mamami na instagrame. No nemáme predsa všetky rovnaké podmienky, nemáme ani rovnaké deti. Zažívame to najintenzívnejšie obdobie, jedno z najťažších záťažoviek života a niekedy nám stačí len prežiť. Prežiť deň, chorobu, či ďalší zúbok. Každá sme iná, ja mám napríklad s deťmi kopec zážitkov, ale nemám doma upratané, ani napečené. A chcela by som mať, no už by som to nebola ja, keby som na ten výlet nešla. Snažím sa byť autentická a robiť to najlepšie ako viem, v materstve, vo vzťahu a to samo o sebe už musí byť dostačujúce.”
Bola chvíľa, keď ste mali pocit, že ako mama zlyhávate? Čo vám vtedy pomohlo?
„V jednom kuse. Pochopila som ale, že pocit zlyhania je vlastne dôkazom dobrého materstva. Že dokonalá mama nebudem, ale dosť dobrá byť môžem. Pri prvom dieťati ma prekvapilo úplne všetko. Každým ďalším sa to len zlepšovalo. Pomáha mi zdieľať to s ostatnými a nerobiť z tejto témy tabu. Nikto sa s materskými skillmi nerodí, len ich časom získava. Nie som preto na seba viac prísna a hlavne sa za to nijako nehaním.”
A ktorá téma podľa vás medzi mamami stále zostáva zbytočne tabu?
„Všímam si v okolí, že rodičia všeobecne tabuizujú, ak je ich dieťa neurodivergentné. Má napríklad ADHD alebo je na spektre. Hanbia sa za to, majú pocit viny a menejcennosti. Nepomenúvajú veci pravým menom a ich deťom to ubližuje oveľa viac ako ich diagnóza. Malo by sa o tom viac hovoriť aj v bežných ľudských rozhovoroch, na pieskovisku. Možno by zistili, že v tom vôbec nie sú sami, že je nás veľa a môžeme zdieľať a tak si pomôcť. A druhá vec, ktorá je medzi rodičmi tabu, je otvorene hovoriť o tom, že ich rodičovská rola nenapĺňa. Ja na tom nevidím nič zlé, nie je to predsa žiadne zlyhanie.”
Zana Mariňák s rodinou 50 dní v karavane
Spolu s dcérkami a manželom ste boli neuveriteľných 50 dní na cestách karavanom, navštívili ste 8 krajín. Stories som hltala, ale priznávam, že keď som si ako mama predstavila, čo všetko za tým musí byť… Ako ste to zvládli a čo najlepšie si z toho odnášate?
„Boli sme vanom, v karavane by sme mali aspoň miesto alebo wc. Vo vane nemáte nič, a každý deň skladáte na spánok sedadlá. No boli sme vďaka tomu flexibilnejší. A videli sme toho naozaj veľa. Najviac nás zaujal sever Francúzska. A, samozrejme, k cestovaniu s deťmi patrí veľa motivovania, neustále hľadanie toalety a aj potravy (úsmev). Takže ako už mnohí rodičia vedia, nie, nie je to ľahšie ako doma. Prakticky sme boli a spali každý deň na inom mieste. Chcelo to veľa plánovania a zvládnuť niekoľkohodinové presuny autom. Prešli sme skoro 9-tisíc kilometrov a verte-neverte, počas cesty deti nikdy nevideli obrazovku. Dali sme to celé na audiorozprávkach a detských pesničkách. Naučilo nás to ešte väčšej trpezlivosti a tomu, že treba menej riešiť. A že keď deti žijú von, v lese, v kempe, že majú úplne iné prežívanie, sú pokojnejšie. Denne vlastne majú senzory play, zbierajú paličky, hrajú sa s machom. Príjemné poznanie, že nám vlastne nič nechýba, aj keď sme mali tak málo. Toto, samozrejme, znie romanticky, ale pre rodiča je tam viacero výziev, od hygieny po prípravu stravy, pranie a pod. Som ale veľmi vďačná za túto skúsenosť.”
Deti po celom svete sú podobné, no kultúra aj spôsob výchovy sa líši. Čo vás najviac prekvapilo?
„Tým, že sme žili vo svojom aute, nevideli sme tak úplne do spôsobu výchovy iných. Videli sme ale, že mnoho rodín takto funguje. Bývajú v kempe a objavujú svet. To mi príde veľmi sympatické. Naše dievčatá si našli kopec kamarátok práve na ten jeden-dva dni, čo sme v kempe strávili. A vôbec neriešili, že nerozumejú jazyku. Smiali sa a ja doteraz vôbec netuším na čom (smiech). Ale dalo mi to akúsi nádej v ľudí, naozaj sme stretli len dobrotu a ochotu.”
Aké ďalšie PLÁNY má Mama má plán?
„Plánov mám veľa, ten hlavný je stále prinášať hodnotu a kvalitu obsahu. Momentálne po skončení rodičovskej dovolenky neviem kam ďalej. Do pôvodnej práce sa nevrátim a tak čakám na svoju príležitosť. Nesedím však, ale makám, nahrávam videá, strihám. Prepájam subjekty na instagrame, lebo v tom vidím potenciál ľudskosti a zároveň to dáva zmysel aj marketingovo. Stále ostávam ambasádorkou Košice Región Turizmus a teším sa na každú atrakciu, či akciu, vďaka ktorej vytiahnem viac rodín s deťmi von. Bola by som vďačná, ak by aj moje budúce povolanie malo atribúty služby pre komunitu, spájania ľudí, tvorbu hodnoty a psychického zdravia našej spoločnosti. Taká práca ma napĺňa.”
Mgr. Ivana Gáll Bajerová sa už dvadsať rokov pohybuje v oblasti médií, ktoré považuje za dokonalý spôsob, ako komunikovať dôležité témy vo všetkých oblastiach. Je vyštudovaná novinárka so skúsenosťami z printových aj elektronických médií, televízie, PR i rozhlasu, ktorý je jej srdcovkou. Už 15 rokov pôsobí v najpočúvanejšom regionálnom rádiu na Slovensku, v Rádiu Košice, a to na poste šéfeditorky, ale aj moderátorky. Má za sebou desiatky zahraničných novinárskych ciest a v poslednom období ju najviac povzbudil rozhovor s prezidentkou Zuzanou Čaputovou, ktorý mohla viesť. Miluje kreatívnu prácu, inšpiráciu nachádza takmer v každom momente a jej neutíchajúci ženský hlas šíri v redakcii Ženy v meste ako externá spolupracovníčka.